Urobiť výber z viac ako stovky doteraz odvysielaných dielov V ženskom rode nie je ľahké. Ponúkam vám niekoľko z tých, ktoré vyšli v spolupráci s Denníkom N. Kliknutím na meno otvoríte text s odkazom na podcast.
“Keď mi povedia, že mám sklapnúť, to je presne ten moment, keď sa naštvem a just nebudem ticho. Toto sa deje ženám vždy, keď začnú hovoriť o sebe, o ženských veciach. Povedia nám, aby sme boli ticho. Že to, čo hovoríme, nikoho nezaujíma. Snaha umlčať ženy je veľká.
Viete, ja nemám problém s tým, keď so mnou ľudia nesúhlasia. Naopak, mám rada debatu, aj vášnivú debatu, keď sa hádame o veciach, pretože chcem, aby som dostala priestor ľudí presvedčiť. Ale keď mi povedia, aby som bola ticho, aby som sklapla, to je, ako keby mi niekto povedal, že môj hnev nezaváži, môj názor nemá cenu a nestojí za to, aby sa ním ktokoľvek zaoberal. A to ma vtedy naštve ešte viac.”
“Úžasný rozhovor, dotkol sa ma a zostal vo mne veľmi hlboko. Počúvala som tri dni dozadu a silne vo mne rezonuje dodnes.”
A.D.H.
Tip na túto hostku som dostala až z Atén, no už predtým som Annu zaregistrovala medzi kandidátkami/kandidátmi na pozíciu šéfky/šéfa OECD. Táto bývalá grécka politička a akademička pôsobí na medzinárodnom poli už viac ako dve desaťročia. Zhovárali sme sa nielen o Európskej únii (keďže kedysi pôsobila aj ako eurokomisárka) a OECD, ale tiež o vzdelávaní, jeho vplyve na budúcnosť dnešných detí na celom svete, ako aj o životnom prostredí a nevyhnutných opatereniach na jeho ochranu, aby sme ako ľudstvo prežili.
“Podľa štúdie OSN jedenásť miliónov dievčat v chudobných krajinách, kde v čase pandémie chýbajú vzdelávacie alternatívy, úplne vypadne zo vzdelávacieho procesu. Nie dočasne, úplne. Navždy. Odchod zo školy pre tieto dievčatá so sebou následne prináša nútené sobáše, sexuálne a iné vykorisťovanie, obchodovanie s ľuďmi. Pandémia bude mať obrovský negatívny vplyv na generáciu detí práve v chudobných krajinách. A to je skutočná katastrofa – pre tieto dievčatá, pre ich krajiny aj pre nás všetkých.”
“Jezídky boli určené pre džihádistov, ktorí sa k ISIS pridali, ako motivácia. Primárne pre mužov zo Saudskej Arábie, ktorí žili v rigidnom režime, a teda ich prístup k sexu bol veľmi obmedzený. Preto do ISIS prišlo veľmi veľa mužov, ktorí využili možnosť si ženu na sex jednoducho kúpiť. Mesačne od štátu dostali istý obnos peňazí, akési vreckové, výplatu, s ktorou si mohli robiť, čo chceli. Zaň si mohli ísť vybrať a kúpiť jezídsku, kresťanskú alebo šiítsku ženu. Tých prvých menovaných bolo najviac. Niektoré ženy a mladé dievčatá, hovoríme o veku od 9 do 50 – 60 rokov, boli držané v zajatí a znásilňované roky. Boli predávané niekoľkokrát, čiže ich znásilňovali viacerí muži. Osobne som hovorila so ženou, ktorú predali tridsaťkrát. Mnohé zo žien a dievčat zažili aj kruté hromadné znásilnenia. Preto sa samy od seba vnútorne odpojili. Aby aspoň ich mentálna bolesť bola menšia.”
“Človek sa potrebuje stíšiť, aby počul svoj vnútorný hlas. To v trysku života, v rýchlosti a trúfalosti mladosti, pri všetkých podnetoch, vie len málokto. Spoločnosť podporuje predstavu, že treba byť rýchly, treba mať veľa podnetov, treba veľa vecí stihnúť. Málokto sa stíši, zastaví či spočinie a nemyslím to v zmysle – nemám čo robiť, nudím sa, som nezaujímavý. Jednoducho zastavenie sa v zmysle žiadne kino, žiaden rozvojový kurz, žiadna škola, žiadne rande a napriek tomu hodnotný čas samého so sebou. Teda nie „nič nerobím“, ale, naopak, teraz idem urobiť niečo veľkolepé, idem sa stretnúť sama so sebou, sám so sebou. Moment, keď sa opýtam seba samej a samého seba otázku: Je tam niekto?”
“Úžasné, inšpiratívne, neskutočne obohacujúce. Vypočujem si to určite ešte raz a budem odporúčať mojim ľuďom. Veľká vďaka!”
M. B.
“Myslím si, že väčšina žien vie, že skutočný život nevyzerá ako v romanci. Pri čítaní potrebuje len prežiť príbeh, pretože tak je formovaná, filozoficky povedané: jej JA sa tvorí rozprávaním. Ide o problém, ktorý rieši aj feministická teória literatúry. Napríklad talianska feministka Adriana Cavarero, ktorou sa inšpirovala aj Elena Ferrante pri vykreslení priateľstva medzi ženami. Cavarero tvrdí, že rozhovory a priateľstvá mužov sa týkajú väčšinou vecí, teda športu, áut, nehnuteľností, toho, čo sú – napríklad právnici, novinári. Zatiaľ čo rozhovory žien sú o tom, kto sme. A to je úplne iný pohľad na vec a na to, akým spôsobom vnímame svoju situáciu a píšeme o nej, o svojom bytí vo svete.”
“Veľmi výrazne si pamätám, keď sme už vedeli, že je vojna. Už sa reálne bojovalo na dennej báze, vojna sa týkala nás všetkých. Moji rodičia sa zo zahraničia zúfalo snažili ku mne dostať alebo mňa dostať k nim. Cez rôzne konexie sa nakoniec podarilo zozbierať niekoľko desiatok detí, mladých a dospelých do jedného lietadla. Spomínam si na poobedie, keď ma naši známi odprevadili na letisko. Všetky deti sme mali okolo krku visačky s menom, dátumom narodenia a menom toho, kto nás vyzdvihne a kde. Nastúpili sme do lietadla, mnohé deti plakali. Bola tam veľmi napätá atmosféra. Zrazu na palubu vtrhli akísi ľudia a začali kričať, že toto lietadlo neodletí. Sedela som tam, obzerala som sa okolo seba, počula plač a hovorila som si, že to všetko musím ustáť. Že tie ostatné deti sú všetky mladšie ako ja, že ja som tá silnejšia, že nemôžem prepadnúť plaču s nimi, že to tam zachránim. Mala som pocit, akoby som v tom momente zosilnela. Bolo to také vedomé prevzatie zodpovednosti za iného človeka.”
“Veľmi, veľmi smutné. Je dobre, že ste nám dali možnosť toto počuť. Púšťala by som to mladým ľuďom v školách, je veľmi dôležité o takýchto hrôzach rozprávať.”
M. B.
“Dôležitá je dôstojnosť, ako ju pociťuje pacient. Či je to pre neho ešte dôstojné. A na to sa ho musíme spýtať. Keď sa ho na to neopýtame, pacient nám to nepovie. Chorí nám nikdy nepovedia, že toto je nedôstojné. Nechajú si pchať hadičky, kde sa dá, lebo majú pocit, že raz sa ich zbavia a budú zdraví. Nikto im totiž nepovie, že to tak nebude. Problém ľudskej dôstojnosti je teda nielen v očiach toho, kto sa pozerá, ale hlavne v očiach toho, kto to cíti. “
“V slovenskej medicíne ostane po pani doktorke hlboká brázda priekopníckej práce v oblasti, kde sme boli naozaj ťažko pozadu. Ďakujem.”
A. S. W.
“Keďže slovenský štát všeobecne operoval najmä pojmami z katolicizmu, väčšina argumentov týkajúcich sa tohto zákona stála práve na kresťanskej morálke. Na žene ako „Bohorodičke“ a rodičke Slovákov. Na žene ako tej, ktorej povinnosťou je vychovávať a prinášať na tento svet nových a nových Slovákov, čo bolo nevyhnutné pre potreby populačného rastu. To počúvame aj dnes, hoci možno v iných paralelách. Dookola sa hovorí o tom, ako naša populácia starne, ako na Slovensku nemáme dosť detí. Možno sa používajú iné slová, ale argument je v podstate rovnaký. Aj vtedy sa vysvetľovalo, že ženám bude štát pomáhať, že im bude poskytnutá ekonomická pomoc, že budú prijaté opatrenia, ktoré budú zvýhodňovať matky viacerých detí. Išlo však o veľmi symbolické opatrenia, jednorazové príspevky, ktoré žiadnej matke nikdy skutočne nedokážu pomôcť vychovať dieťa.”
“Sudcov a sudkyne netreba dávať na žiadny piedestál, je to povolanie ako každé iné. Svoju prácu majú robiť zodpovedne, profesionálne, dôstojne, so schopnosťou argumentovať a dbať na rovnosť. Zložitosť povolania sudcu je taká veľká, že všetky spomínané hodnoty musia žiť aj v súkromí. Pracovný život právnikov a právničiek nevie byť oddelený od súkromného. Nikto vám neuverí hodnoty, ktoré presadzujete pri výkone povolania, keď ich nežijete aj v súkromí, nikto. Nemôžete žiť iné veci, ako rozprávate, lebo musíte skutočne, autenticky veriť aj sami sebe. Ako dobrý právnik a právnička musíte mať integritu. Musíte byť celistvým človekom.”
“Chcela by som Vám poďakovať za spôsob vedenia rozhovoru, žiaducu hĺbku otázok, no najmä za výber témy a možnosť vypočuť si názor na jednu z kľúčových tém dnešnej doby.”
M. B.
“Predsudky sú našou súčasťou, akékoľvek. Samozrejme, nie u všetkých sú také vypuklé, ale ľudia ich majú. Osobne si myslím, že prichádzajú na rad vtedy, keď sme nespokojní so svojou vlastnou situáciou, so svojím životom a hľadáme vinníka. Toho, kto za ten náš neúspech alebo život, ktorý nežijeme podľa svojich predstáv, môže. Vždy je jednoduchšie hodiť to na niekoho, kto je v hierarchii slabší.”
“Veľmi pekný rozhovor. Tiež som z Gemera a takéto pekné a trefné rozprávanie aj, ale nie len o Krásnej hôrke a nálade, ktorá tam panuje som asi ešte nepočula.“
D. V.
“Na lekársky personál nemocnice v Ružinove, kde ma zachránili, spomínam v dobrom. Poznám lekára, ktorý mi zachránil život. Veľmi dlho som si pamätala len útržky, no spomínam si, že som ho spočiatku nenávidela za to, že ma zachránil. Keď som ho potom o niekoľko rokov po nehode stretla na jednej zo svojich výstav, veľmi som plakala. Vystískala som ho a poďakovala mu za život. No prvý moment bol, že som ho nenávidela.”
“Ďakujem za tento silný rozhovor. Počas jeho počúvania som si spomenula na silný film Modrá z Kieślowského trilógie, ktorý ma svojho času šokoval podobnou témou. Počuť však skutočný príbeh a prežívanie tejto obdivuhodnej ženy je oveľa silnejšie.”
M. P.
“Najfascinujúcejšie na divadle je, že je to neopakovateľný čas strávený s ľuďmi. Je to vyjadrenie umelcovej potreby myslieť, hovoriť, podeliť sa, odovzdať sa a zo strany diváka je to ochota prijímať. Diváci sú naším partnerom. Vy viete, že vás niekto počúva, nastáva priama výmena, dialóg, možno polemika – a to celé sa deje len v určitý čas, na určitom mieste a už nikdy sa to nezopakuje, už nikdy to nebude rovnaké. Je to v podstate veľmi neopísateľný, intímny zážitok. Preto by som povedala, že na konci cítim vďačnosť. Bez divákov to nemá zmysel.”
“Ženy, ktoré dokážu za seba hovoriť, sú v akomkoľvek prostredí považované za „mrchy“. Od žien sa očakáva, že budú pekné, slušné, usmievavé, a hlavne vďačné za čokoľvek, čo im muži dovolia. Ľudia sa Anny aj Jay často pýtajú, prečo sa neusmievajú. To isté komentovali pri inaugurácii prezidentky Zuzany Čaputovej. Ale tieto ženy tu nie sú na to, aby sa usmievali, ale aby si robili svoju prácu. Kto sa pýta mužov, prečo sa v práci neusmievajú? Nikdy by si to k nim nikto nedovolil. Prečo sa to stále pýtajú žien?”
“Dôležité je uvedomiť si, že naše slová sa stávajú skutkami iných ľudí. Ovplyvňujeme sa navzájom a v tom je zodpovednosť každého z nás. Máme sklon kritizovať tých, ktorí hádžu kamene a dlaždice, pričom si nechceme uvedomiť, že verbálne vlastne robíme to isté. Hádžeme slovami, ktoré sú rovnako ostré a majú v princípe ten istý efekt – dehumanizujú isté skupiny ľudí a náš mozog voči nim vypína empatiu i prosociálne správanie. Ak v tom budeme pokračovať, budeme v spoločnosti vytvárať stále väčšie priepasti medzi nami. To najľudskejšie v nás je schopnosť pochopiť iných ľudí. O to sa musíme snažiť. Komunikovať s inými tak, aby sme ich neponižovali, nekonzervovali v nich pocit strachu, radikalizácie a nenávisti. Ak si nedáme pozor, budeme sa nielenže správať xenofóbne aj my, ale budeme xenofóbii učiť aj naše deti. Ak chceme niečo v našej spoločnosti zmeniť, práve toto je pre nás výzva aj zodpovednosť zároveň.”
V ženskom rode 